Pred troma rokmi hovorili o mladej žene z Marianky pri Bratislave ako o malom zázraku. Lekári jej totiž špeciálnou sieťkou dokázali vybrať z mozgu veľkú zrazeninu. Udialo sa to za dramatických okolností, pri ktorých išlo o sekundy. Počas operácie ju nemohli ani uspať, pomaly totiž upadala do kómy. „Zrazeninu z hlavy mi vybrali cez cievu v nohe, bolo to veľmi bolestivé, neprajem to nikomu,“ spomína Silvia Gronesová. Pamätá si, že lekári si v sále s úľavou zatlieskali, no keď za ňou prišli na druhý deň na JIS-ku, čudovali sa, že hýbe rukami aj nohami, že nemá vážnejšie poškodenie. „Neostal mi ani ovisnutý kútik. To, že mám ľahko ochrnutú pravú polovicu tela, prakticky nevidno,“ povie s úsmevom Silvia, ktorá ťažko prežívala prvé dni po zákroku. Netají, že keď bola odkázaná na sestričky, ktoré spod nej vynášali misy a kŕmili ju, hlavou jej prebehlo často: Bože, len nech takto nezostanem, len nech ma takto nevidia deti.
Keď mamu vtedy trojročného Samka a jedenásťročnej Vanesky urgentne prevážala sanitka z Kramárov do Národného ústavu srdcových chorôb na operáciu, pamätá sa na to, že sa na seba pozerala akoby zvrchu: „Videla som ležať svoje telo a lekára, ako ma drží za ruku. Ja si to nepamätám, ale vraj som mu povedala, že sa nebojím zomrieť, pretože o deti sa má kto postarať. Mám manžela a skvelú rodinu.“
Stalo sa to v noci
Čo sa vlastne vtedy stalo? Večer dala Silvia doma deťom večeru a uložila ich spať. Cítila akýsi nepokoj a dlho nevedela zaspať, manžel kamionista bol na cestách. „Pred pol druhou v noci som vypla televízor a išla si ľahnúť. Odrazu sa mi začala točiť hlava. Vypila som teda asi liter vody, myslela som si, že som dehydratovaná. Lenže bolo mi čoraz horšie, prestávala som vidieť. Vládala som len vytočiť dcérkin mobil, lenže nedvíhala. Spala, veď bola noc… Sestra mala mobil vypnutý. Ani neviem, ako som sa postavila a išla ju teda zobudiť. Už mi tŕpla pravá strana tela, jazyk, začala som vracať. To už boli hore aj rodičia a otec ma odviezol do nemocnice,“ spomína na dramatické momenty. Silviu hospitalizovali a o dvanásť hodín sa jej záchvat zopakoval opäť… Dnes má za sebou dve ťažké a dve ľahké mozgové príhody.
Búšenie srdca
Silvia, ktorá je dnes na invalidnom dôchodku, sa naučila s chorobou žiť, ale netají, že dodnes má strach: „Bojím sa hlavne večer. Občas sa zobudím pred pol druhou v noci, mám búšenie srdca. Už tri roky mám voperovaný strojček na srdci.“
Jej choroba zasiahla celú rodinu: „Mali sme plány, že si vezmeme hypotéku a postavíme vlastný dom. Každý bude mať vlastnú izbu, budeme mať veľkú záhradu, dvor. Môj invalidný dôchodok je však stošesťdesiat eur, zarába len manžel. Ja som predtým pracovala ako predavačka, ale to by som dnes už nezvládla, nemôžem tak dlho stáť na nohách. Nikto ma nezamestná na dve hodiny. V reštaurácii nemôžem pracovať, povylievala by som, veď niekedy nedokážem ani očistiť zemiaky.“
Pod jednou strechou
Pod jednou strechou s rodičmi a so súrodencami žije rodina aj preto, aby bola Silvia pod stálym dohľadom. „Na nočnom stolíku mám zvonček, keby sa niečo dialo, aby mi vedeli pomôcť. Ale v noci ma stráži aj Samko. Veľmi na mne lipne. Minule skúšal, či zvonček funguje, a všetkých vyplašil,“ usmeje sa.
Obavy má aj ôsmačka Vanesa. Mamino ohrozenie života prežívala tak, že sa dopracovala k vážnym žalúdočným problémom a dokonca chvíľu odmietala jesť. Majú sa veľmi rady, hrdo dokonca hovorí, že jej spolužiaci berú mamu za parťáka, dokonca jej píšu na Facebooku. „Mám výčitky svedomia, že som mame nezdvihla v tú noc telefón, keď potrebovala pomoc. Ráno som si našla neprijaté hovory...“ povie školáčka veľmi otvorene. Jej mama sa hneď pridá: „Ja si zasa vyčítam, že som jej vôbec volala. Veď je to dieťa, ráno vstávala do školy. Až potom som si uvedomila, že by som radšej mala volať sestre...“ Silvia netají, že vyhľadali psychologickú pomoc.
Ďalšia zlá správa
Lekári hovoria, aby sa Silvia šetrila. Snaží sa to robiť, napokon, veď už nevládze ani piecť koláče, ktorými si privyrábala, občas ju neposlúcha ani ľavá ruka. Lenže prišla ďalšia Jóbova zvesť. U Samka sa objavila epilepsia. Keď sa mu jedného večera neprirodzene skrútilo telíčko a objavili sliny v ústach, zľakla sa, že takisto dostal porážku. „Hneď som volala záchranku. V nemocnici sme strávili vyše mesiaca,“ hovorí. Prváčik mával aj sedem záchvatov za deň, dnes sa však tešia z toho, že liečba zabrala a už päť mesiacov sa choroba neprejavila.
Dom v Marianke, v ktorom žijú štyri rodiny, je plný porozumenia. Držia pokope a zdá sa, že si vychutnávajú každý spoločný deň. Silviin manžel odchádza do práce s neľahkým pocitom a svoju lásku často kontroluje aspoň cez mobil.
Čo bude ďalej, to veľmi neriešia. Silviinej mame, ktorá dcére pomáha, ako sa len dá, sa tisnú slzy do očí: „Len aby zdravie bolo..."
